English Dream/4

13. června 2012 v 12:23 | Mrs.Storm |  4.Kapitola-English Dream

Anglický otras mozgu

Nasledujúce dni som robila všetko preto aby som sa vyhla knihám z jazykovky a tým pádom aj myšlienke na knihu. Neúspešne. Myšlienka na English Dream bola príliš silná. ,,Takú šancu musíš využiť,Klaudzz!" vštepoval mi Rišo. Zopár krát, keď som odmietavo pokrútila hlavou mnou zatriasol. ,,Chcem na Harrow študovať s tebou Klaudy!" vravela zase Terrie, ktorej rodičia rovnako ako tí Rišovi štúdium zaplatia. Samozrejma aj ja som doma povedala o možnosti štúdia na Harrow House International College, ale odpoveď bola jasná. Možno na budúci rok Klaudia, tohto sa veľa peňazí dalo na opravu domu. Preto som Harrow vypustila z hlavy. Omyl. Snažila som sa vypustiť z hlavy. ,,Ryšavá to povedala jasne! NEVIEM písať!" upozornila som kamarátov zakaždým na tento krásny fakt. Prevracali očami a preklínali magistru Ryšavú. Mali sme práve španielčinu, ktorú mávame s našou triednou, keď do vtriedy vstúpila Ryšavá. Ja som si na okraj denníka čarbala to čo každý deň aby som nezabudla: Už ani čiarku.
-Celý článok-

Zdvihla som hlavu. Keď som zazrela Ryšavú v červeno bielom outfite s nejakými papiermi v ruke skoro som hodila tyčku. Žiaci vstali aby sa pozdravili. ,,Sadnite si," energicky nás vyzvala Ryšavá, ,, dnes suplujem za vašu triednu,vraj vám zadala robotu v pracovnom tak si ju robte." Nepozrela na mňa. Dnes máme slovenčinu až predposledmú hodinu tak uvidíme čo z nej vylezie. Poslušne som si urobila 3 cvičenia a naučila som sa biológiu. Občas som na sebe zacítila jej pohľad. Uprene som hľadela do zošita a keď zazvonilo poslušne som sa postavila. Peklo ma čakalo po bioške. Hodina slovenčiny začala ako vždy. Pozorne som počúvala Ryšavú, ale ani raz som sa na ňu nepozrela. ,,Je čas si opäť napísať sloh," začala veselo ako vždy. Nepríjemne mi skrútilo žalúdok. S písaním som prestala. Predstava, že je tu zase sloh mi nijako nerobila dobre. V pamäti som ešte vždy mala červenkastú trojku. ,,Mali by sme napísať príbeh na pokračovanie. Myslím, že je to celkom zaujímavá myšlienka, ktorá prišla od pani angličtinárky. Vymyslela vám aj tému. Tí šikovnejší to potom čo to spolu s pani angličtinárkou ohodnotíme, môžu preložiť do angličtiny,"pozrela rovno na mňa. Nepozrela som sa na ňu, ale jej pohľad som cítila. Vstala vzala kriedu a na tabuľu začala čarbať slovo Téma. Sklopila som zrak. Srdce mi neviem prečo búšilo. Z nejakého dôvodu som sa na tabuľu nechcela pozrieť. Preto som radšej opisovala z knihy poučky, ktoré som ešte nemala. Písala som pomaly. Každé písmenko som obtiahla, dôležité informácie napísala farebných perom a podčiarkla. Dátum som si dala do rámčeka a úhľadne ho ozdobila. Nakoniec som si zapísala domácu úlohu. Celý ten čas som pozerala do zošita. Dokonca aj keď vysvetľovala učivo a vyvolávala žiakov ku tabuli. Zvláštne, že vyvolala takmer celú triedu, ale mňa nie. Keď zazvonila a klopot jej opätkov zanikol v hluku z prestávky, zdvihla som hlavu. Na tabuli svietilo podčiarknuté Téma: Anglický sen. Vravím vám. Spadla som zo stoličky a hlavou som narazila do lavice. Videla som len čierne svetlo, blikanie, tváre a to bolo všetko na čo si pamätám.

Zobudila som sa na mäkučkom kresle, zabalená do froté deky s ľadovým obkladom a obväzom na hlave. ,,Ukáž, pozrieme sa na to," prichádzal hlas z veľkej diaľky. Niekto mi rozlepil viečko a zasvietil mi tam oslnivým svetlom. Trvalo to len sotva 20 sekúnd. Keď svetielko zmizlo musela som si zvyknúť na normálne svetlo. Prižmúrenými očami som tápala po miestnosti. Všetko bolo prehnane biele. Pohybovali sa tu 2 osoby a ticho sa zhovárali. Osoby boli biele. Napadlo mi, že som v nebi, ale hneď som tu myšlienku zahodila. ,,Zlatko,si už hore, že?" nad sebou som zbadala pani Hudákovú, našu školskú doktorku. Slabo som prikývla. ,,Pôjdeš domov miláčik,silno si si udrela hlavu. Myslím,že taký týždeň doma a 2 bez telocviku ti prospejú," usmiala sa. Vzápätí mi na hlavu priložila čerstvý ľadový obklad. ,,Už sme volali tvojej mamičke. Hneď tu bude." O pár minút prišla mama. Vyzerala ustráchane asi ako každá mama, ktorej zavolajú, že si jej dieťa rozbilo hlavu o lavicu. ,,Si v poriadku Klaudy? Si?!"dožadovala sa odpovede. ,,Prosím vás pani Silverová, Klaudika potrebuje pokoj. Je v poriadku, ale úder bol silný. Potrebujeme aby ste ešte šli za jej triednou, teda pani Ryšavou, ktorá tu dnes supluje za ňu." Žalúdok sa mi nepríjemne zakrútil. Ibaže teraz to nebolo len zakrútenie, ale hotový kolotoč, ktorý sa nedal zastaviť. Svaly sa mi napli, ústa svojvoľne otvorili a obsah žalúdok s obrovským čľup padol na dlážku, kde sa ešte rozprskol. Na tvári mladej sestričky sa mihlo zhrozenie, no vzápätí mi už podávala misku a utierala zem morkou handrou. ,,Daj jej aj tabletku proti zvracaniu," nariadila doktorka prísne a zobrala mamu za lakeť, von z ordinácie. Sestrička mi strčila do ruky pohár vody a maličkú tabletku. Ruky sa mi tak triasli, že som neudržala pohár a takmer sa mi vyšmykol. Našťastie ho zachytila sestrička a pomohla sa mi napiť. Keď sa ubezpečila, že bezpečne sedím na posteli, že mám novučičký obklad na hlave a misku na zvracanie pevne v rukách, sadla si a vypisovala nejaké papiere. O chvíľu sa vrátila doktorka a prezrela ma znovu. Niečo nariadila sestričke a odišla do čakárne. Vrátila sa s mamou a Ryšavou, ktorá na mňa ustarostene hľadela. Ono to len tak ustarostene vyzeralo, ale podľa mňa to bol vražedný pohľad. ,,Môžete ísť, tu je priepustka," doktorka podala mame papiere, ,, a nezabúdajte čo som vám hovorila." ,,Pomôžem vám s ňou do auta?" opýtala sa Ryšavá svojim príjemným konverzačným tónom. Mama našťastie zachytila môj prosebný pohľad na pokraji zrútenia. ,,Nie, nie parkujem neďaleko," usmiala sa mama. Spoločne s ňou som pomaly vykročila z ordinácie. Hlavy sa mi krútila ako na najbesnejšom kolotoči, nohy sa mi podlamovali a chcelo sa mi vracať. Sestrička mi pred odchodom vymenila obklad a dala misku keby som po ceste ešte vracala. Myslela som, že mierime domov, ale mama namiesto ostrej zákruty, ktorá vedia k nám pokračovala rovno. ,,Mami kam ideme?" opýtala som sa ospalo. ,,Uvidíš,pospi si." Bola som príliš vyčerpaná, hlava ma hrozne bolela a pocit vracania trval....Nemala som sily hádať sa a tak som zavrela oči. O pár minúť mamina zastavila. Otvorila dvere auta a jemne mnou zatriasla. Do nosa mi udrel svieži chladný vzduch. Otvorila som ich a zbadala vysokú sivastú budovu mestskej nemocnice. ,,Prečo sme v nemocnici?!" spýtala som sa s výčitkou v hlase. ,,Lebo nám to nariadila doktorka. Poď vstávaj," pomohla mi vstať. Keď videli ako sa tackám a aká som bledá okamžite ma zobrali. Ležala som na ležadle, bolo mi zle, bála som sa a čakala na doktora, zatiaľ čo mama čosi vybavovala so sestričkou. Prišiel doktor a krátko zamračene si ma prezrel. Nariadil cétečko a ešte nejaký rad vyšetrení, ktoré som s bolesťami absolvovala za krutú polhodinu. Opäť som skončila v ordinácii doktora Petríka na bielom ležadle s obkladom na čele a prepadnutými očami. ,,Otras mozgu," znel verdikt. Nariadil mi 2 týždne maródky, zašil mi menšiu ranu, ktorá sa mi pri buchnutí vytvorila a dal mi liek proti bolesti. Tiež odporučil aby som bola na čerstvom vzduchu to jest niekde v horách. Hneď ako ma mama posadila do auta, vedela som čo bude nasledovať. Tatranská Lomnica a chata babičky. Dlhú cestu som prespala. Na chatu sme dorazili neskoro poobede. Chata nie je veľká, ale je útulná. Teta a babička tu prenajímajú 5 izieb a varia pre hostí, zvyčajne horolezcov, alebo turistov. Babička bola prekvapená. Našťastie mala voľnú ešte jednu maličkú izbu kde ma ubytovala. Chata bola pre dážď plná. Hostia práve vysedávali na terase a pozorovali ho. Bola tam dvojica horolezcov , namosúrene hľadiacich na počasie, trojčlenná rodinka s otravným 4ročným chlapcom, ktorý sa dožadoval vidieť ľadového medveďa, namyslená asi 30 ročná slečna, vybavená najmodernejším vybavením a chytajúca signál a mladý manželský pár, ktorý ako jediný vyzeral z dažďa šťastný. Z kuchyne vybehla teta, mamina staršia zavalitá sestra. ,,Och, poď zlatíčko Klaudika, otrasoček mozočku áno?" Zaviedla ma do izby, pomohla sa mi vyzliecť do jej XXL sivého trička, otvorila okno, natriasla periny a prikryla ma. Zvyšok dňa som bezsenne prespala. Zobudila som sa nasledujúci deň o desiatej ráno. Hlava ma príšerne bolela, ale aspoň som mohla chodiť a nebolo mi tak zle ako včera. Pôvodne som chcela ako doma v tomto obrovskom tričku prísť do kuchyne a naraňajkovať sa, no potom som si povedala, že som v chate plnej hostí. Ibaže ja tu okrem toho trička nič nemám. Všetko je doma. Alebo nie? Na veľké prekvapenie som pri pohovke zbadala cestovnú tašku, notebook, zápisníky a moju kabelku, s ktorou chodím na výlety. Celá šťastná, aj keď s bolesťou , som rozhádzala celú tašku, našla som normálne voľné bielo fialové pásikavé tričko a sivé široké tepláky. Z bundy, ktorú som mala v osudný deň som vytiahla mobil. Na moje sklamanie bol vybitý. V taške som však našla aj nabíjačku, dokonca aj lieky a kozmetické prípravky. V izbe bola našťastie aj zástrčka, do ktorej som mala strčiť lampu, ale ja som si dala nabiť mobil. Potom som sa konečne dostala do kuchyne. Musela som však prejsť cez akúsi jedáleň, čo bola miestnosť s okrúhlymi stolmi, pultom a televízorom. Dnes tam bolo prázdno okrem malého chlapca a jeho mamy. Vošla som do kuchyne. Babička ma privítala ovsenou kašou. Zhltla som to a oznámila, že sa idem prejsť lebo mi to nariadil doktor. Snažila som sa bolesť hlavy ignorovať. Teta mi povedala nech sa nezatúlam ďaleko, kde nie sú ľudia a ja som zmizla v izbe. Teplo som sa obliekla a skontrolovala mobil. Zhruba 30 neprijatých hovor a 2 správy. Obe od Riša, že mu chýbam, že to bezo mňa nevydrží a že nech sa uzdravím. Vonku bolo po včerajšom daždi krásne počasie. Z lesa stúpala hmlistá para a šírila sa vábivá vôňa. Chodníčkom po ktorom šlo zopár turistov, medzi nimi aj mladý manželský pár z našej chaty som sa vybrala do srdca lesa. Z detstva som si pamätala, že sa tu niekde nachádza vábivé, čistučké jazierko s kamienkami na dne a potokom, ktorý tečie blízko neho. Chvíľu som blúdila. Zišla som aj z cesty, ale hneď som sa vrátila. Po polhodine som konečne dorazila k jazeru. Nebolo tam nikoho. Bolo tam čisto a sviežo. Miesto ako stvorené na premýšľanie. Sadla som si na mokrý peň, ale predtým som naň položila igelit, ktorý mi dala teta. Z tašky som vytiahla zápisník, pero a jablko. Zahryzla som sa do šťavnatej dužiny. Pramienok šťavy mi stekal po brade. Chrbtom ruky som si ho utrela a premýšľala. Takže Anglický sen. Téma, ktorá mi spôsobila otras mozgu. Prečo to Ryšavá s angličtinárkou vymysleli. Odkiaľ to mali? Žeby vedeli o téme na jazykovku? Ale to by bolo dosť zvláštne. A tá poznámka o preklade do angličtiny. Na Harrow som chcela ísť, ale povedala som že nebudem písať, tak nebudem! Ibaže toto je povinná úloha so zvláštne zhodnou témou do školy. Vraj príbeh na pokračovanie...Od kedy sa na školách píšu ako slohy príbehy na pokračovanie?? Rada by som vedela, čo tým Ryška a angličtinárka chceli dosiahnuť. Prešla som prstom po okraji stránky môjho zápisníka. Zasvrbela ma ruka ako vždy keď dostanem nápad na novú poviedku. Pustila som pero. Spadlo a zapichlo sa do vlhkej hliny. Nie! Zabuchla som zápisník. Už ani čiarku! Nervózne som obhrýzala jablko. Ruky som si umyla v jazierku a pozorovala nádhernú oblohu. Hlavou pri prebleskla myšlienka, aké to bude keď Rišo a Tereza odídu študovať na vysnívanú Harrow House do vysnívaného Anglicka. Aké to bude tu ? Oni budú študovať a spoznávať a ja budem tu ako vždy. Kamienok, ktorý sa mi ani neviem ako vynoril v ruke som prudko hodila do vody. Dostala som príšerné nervy, ani sama neviem načo. Hnevala som sa bezdôvodne na kamrátov. Len preto lebo ONI idú aj keď nejdem JA. Zradili ma vravelo moje zlé ja. Dala som si facku a ošpliechala sa studenou vodou z jazera. ,,Spamätaj sa!" kričala som ticho. Do hlavy sa mi znova vrátila pulzujúca bolesť a nachvíľu som stratila rovnováhu a svet sa krátko zatočil. Naslepo som nahmatala pero a zápisník a hodila som to do tašky, ktorú som si prehodila cez plece. Chvíľu som na seba musela špliechať vodu aby som sa spamätala a aby bolesť ustúpila a ja som mohla opäť odísť do chaty. Myšlienky sa však vodou zmyť nedali. Opäť tá veta Už ani čiarku či?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 13. června 2012 v 13:21 | Reagovat

Dúfam že sa prinúti písať. Bola by to vážne škoda a to s kamošmi by ma nahnevalo tiež

2 Kecka Kecka | Web | 13. června 2012 v 16:30 | Reagovat

Máte nádherný blog! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama