The People

16. března 2012 v 21:39 | Mrs.Storm |  Úvahy
Začnem s prvou úvahou...Dúfam,že ju hneď nezavrhnete.
Ľudia,ktorých poznám sú všelijakí. Nedelím ľudí na dobrých a zlých. Neviem aký som človek ja. Ľudia ma definujú ako človeka,ktorý je veľmi zlatý veľmi usmievajúci sa a trošku výbušný a hašterivý. O sebe viem povedať,že som príliš úprimná,že mám vlastné názory,že bojujem za všetko čo ľúbim. Nemám rada ,alebo nechápem ľudí ako je jedna moja spolužiačka. Vlastne je ich viac. Vždy keď sa vyskytne nejaký problém jediné čo urobí/urobia je,že sa urazí/ia. Ak ho chcem riešiť nedovolí/ia mi to. Potom sa vrátim k otázke priateľstva. Niekedy premýšľam či moje niekdajšie kamarátky nevyhľadávali tieto konflikty len pod zámienkou aby sa so mnou už nikdy nemuseli baviť...
Celý článok

Nedokážem takých ľudí pochopiť. Mne by stačilo povedať ,,nechcem sa s tebou baviť" do očí. Vážne okolo toho nepotrebujem žiadne strečky a urážky. Mám pokrk ľudí,ktorí nevyjadria svoj názor. Lezú mi na nervy. Za to nedokážem pochopiť ako ľudia vedia,môžu,chcú raniť...a tiež nechápem ako môžu byť milí,sladkí a tak úžasní. Jedno je vyjadriť si svoj názor a druhé raniť svojim názorom. Je pravda,že mňa ľudia zranili parkrát poriadne. Zväčša to boli moje svetové spolužiaky keď som sa ocitla na takom zvláštnom chodníčku. Ja som bola v strede. Z neho išli 2 cesty. Na jednej stáli spolužiačky a môj mozog kde bolo napísané,že ak sa vydám touto cestou budú so mnou za dobre. V triede budem mať pozitívne prostredie a vysoké postavenie. Druhý chodníček...Na ňom stáli siedmi ľudia z inej triedy a moje srdiečko. Nápis nad chodníčkom hovoril,že tu budem ozaj šťastná. Ja ako nekompromisný človek na moje veľké počudovanie hľadala som kompromis. Celá šťastná som ho našla. Vynorila sa tretia cestička. Bola úzka,neistá,samí hrboľ a v diaľke bola tma. Neistá tma. Občas bliklo svetlo. Napriek tomu som sa tou cestou vydala. Bola to cesta kompromisu aká často utlmí medzi ľudmi najhoršie konflikty. Ibaže tie konflikty tlejú a tlejú pomaly. Nakoniec padne opäť iskra. Nejaký podnet a konflikt znovu vzblkne. Môj kompromis spočíval v tom,že budem o svjou triedou a na obmedzený počet chvíľ budem s ľudmi z inej triedy. Zdalo sa to zažehnané. Niečo však nebolo v poriadku. Ľudia nech sú to akokoľvek dokonalé stvory si predsa našli niečo čím by tento kompromis,ktorý bol pre mňa trošku nešťastný pokazili. Ako som spomínala konflikt opäť vzblkol. A ľudia ako ja to nezvládli. Ľudia ako ja neznášajú keď ICH niekto obmedzuje. Opäť sa raz ocitnete na tom blbom chodníku. Ibaže teraz už neplačete ako na začiatku. Nie teraz ste pevní a premýšľate. Jasne vykročíte po chodníku kde ste nechali srdce. Dnes po pár týždnoch od tohto rozhodnutia sa pýtam,ako je možné,že ľudia dokážu byť takí ako sú moje spolužiačky. Pýtam sa prečo si ľudia hovoria kamaráti keď si navzájom podrážajú nohy a závidia jeden druhému aj úsmev na tvári. To ma privádza k radu otázok,na ktoré neviem odpovedať. Myslím,že čím majú ľudia viac tým sú horší...A vždy chcú okúsiť niečo nové...Aj keď majú na väčšinu vecí čas. Chcú skúšať,chcú byť vyspelejšími než sú,chcú byť ako ostatní,ponáhľajú sa... Prečo? Prečo si neužívať šťastné detstvo,prečo sa hneď pohrúžiť do dospelosti,ktorej hádam od 18.roku života bude dosť? Prečo chcú byť ako ostatní keď ich jedinečnosť ich robí takmer dokonalými? Prečo sa ponáhľajú keď život má dosť rokov,dosť dní,dosť mesiacov a dosť minút? Prečo sme takí? Viem,že sa ľudia menia. Nenarážam na výzor. Myslím povahu. Vieme byť zlí až nás to bolí,vieme byť milí až lietame...Vieme byť takí akí chceme..Prečo sa teda nemeníme k dobrému? Prečo hľadáme cestičky,ktoré vedú k tomu zlému? Viem,že každý človek nech je akokoľvek zlý,iný,dokáže ľúbiť. Viem to. Vieme to všetci. Ale prečo ani v láske,vraj najkrajšej veci pod slnkom, nedokážeme byť dobrými,prečo nedokážeme myslieť na iných len na seba? Prečo?Prečo nepomáhame druhým? Prečo nepomáhame tým,ktorý to potrebujú? Často krát možno preto lebo oni o tú pomoc nestoja...Ale vždy sa musíme snažiť. Je to na nás.. Verím v jedno...Verím v Boha a verím,že má s každým z nás svoj plán. Verím,že ty ani ja ani moji spolužiaci ani tí ktorých ľúbim aleo nenávidím tu nie sú len tak. Viem prečo mi Pán Boh ukázal ten druhý chodník,kde je moje srdiečko...Viem to dnes to už viem...Pán Boh nám kladie mnohé prekážky,do života nám postaví ľudí častokrát takých ktorí nám nie sú povôli. Pán Boh vie čo robí. Je to ťažké, sama to občas nezvládam,ale verím mu. Verím,že ma povedie...Verím,že každý človek na tejto zemi tu pre niečo je a verím,že ľudia dokážu veľa. Neboli by sme tu len tak...nevybrala by som sa mojim chodničkom len tak...
Táto úvaha je názor 15 ročnej tínedžerky. Názor vyjadrený v tejto úvahe ti v žiadnom prípade nechcem vnucovať,čítanie tejto úvahy je dobrovoľné,poprosím žiadne vulgárne komentáre...
Ak sa niekto dostal až na tento koniec a prečítal celú úvahu budem rada keď zanecháš *komentár*
*_*
Mrs.Strom!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Helen Helen | Web | 17. března 2012 v 7:30 | Reagovat

ráda spřátelím, beru tě :)

2 Roxanne Roxanne | Web | 17. března 2012 v 9:49 | Reagovat

Je to moc zajímavá úvaha :)
My něco takového máme psát o slohu.. A ještě vůbec nevím jak se s tím poperu ..

3 selenagomez-ell selenagomez-ell | Web | 17. března 2012 v 12:25 | Reagovat

Pekne slová :)

4 Helen Helen | Web | 17. března 2012 v 15:12 | Reagovat

ty budeš ještě lepší SB, než jsem si myslela :D miluju lidi, kteří dokážou vykouzlit víc než 2 věty a ještě něčeho, co se dá tak krásně číst. Dokonalý článek!

5 Roxanne Roxanne | Web | 17. března 2012 v 15:38 | Reagovat

Jo, to je ta hmota jak upečeš a ona ztvrdne :)

6 MiSs Cute MiSs Cute | Web | 17. března 2012 v 18:05 | Reagovat

Mě žádný email od tebe nepřišel :O :(

7 MiSs Cute MiSs Cute | Web | 17. března 2012 v 18:15 | Reagovat

Takové jako máš ty ;)

8 Miky Miky | Web | 17. března 2012 v 18:28 | Reagovat

začalo první zadání do soutěže :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama