Hope

5. února 2012 v 17:07 | Debby |  3.Kapitola

Hope

Boston Common bol v ten deň poloprázdny. Zazrela zopár psíčkarov,tínedžerské skupinky a starých ľudí prechádzajúcich sa rýchlosťou centimeter za sekundu. Destiny v hlave vírili myšlienky. Stará Coddingová a dílerka drog?
Celý článok



Rozprávajúci kocúr? Destiny napadali všelijaké veci. Jedným z nich bolo,že má halucinácie lebo Coddingová jej niečo vždycky priliala do čaju. Destiny prišla na okraj Boston Commonu a zahľadela sa na dokonale udržiavaný trávnik a holuby. Aj keď do stretnutia s Hope chýbali ešte 2 hodiny,takmer odpadla keď na druhej strane zbadala Hope ako sa s niekym rozpráva. Nejaká dospelá žena,veľmi pekná, oblečená v značkovom,ktorá aj napriek tomu,že slnko sa úspešne skrývalo za mrakmi mala slnečné okuliare značky Dolce&Gabanna. Hope bola oblečená vo svojej obľúbenej kombinácii,tmavofialovej mikiny s nápisom I ♥ LONDON,otrhaných tmavých džínsoch a čiernych zablatených converskách. Svetlohnedé kučery mala vyžehlené a stiahnuté na temene do chvosta chlpatou gumičkou. Vyzerala akoby celé noci nespala. Hope sa rozhliadla a zbadala Destiny. Zdalo sa to Destiny alebo sa na sekundu na tvári jej kamošky objavil výraz prekvapenia a zdesenia
zároveň. Hope niečo náhlivo vravela žene. Tá sa pozrela úkosom na Destiny potom prikývla a odišla smerom k metru. Jej kamoška sa s úsmevom prihrnula k Destiny.,,Deees konečne! Soms trašne rada,že ťa vidím," rapotala. Destiny sa spýtala: ,,Kto bola tá žena?" ,,Aleeee len moja..hm...ako sa to povie...sesternica..mamina..z tretieho kolena..teta," koktala a smiala sa. Destiny sa nesmiala. ,,Tak mamina sesternica z tretieho kolena...klamať ti nikdy nešlo Hope...zájdeme do Bucksu?" ,,Samozrejem!"horlivo prikývla kamarátka. Hrnuli sa ulicou k najbližšiemu Starbucksu. Objednali si latte,muffiny a sadli si k oknu. Hope stále rapotala o tom ako jej bolo za Destiny smutno,že si musia vyraziť na nákupy a do kina. Pochvíli,keď bola Destiny stále ticho a oni len sŕkali latte Hope zatiahla:,,Musím ti niečo povedať." Destiny len kývla nech začne. ,,Čo by si povedala keby som ti povedala,že ja som ako niečo ako anjel vieš. Strážny vieš..Anjeličku môj stražničku ochraňuj moju dušičku a bla bla vieš nie?" Destiny na ňu pozrela či jej náhodou nepreskakuje a opatrne povedala: ,,Povedala by som,že si súca na psychiatriu a že si vymýšľaš." ,,Práve si povedala,že neviem dobre klamať a nevymýšľam si! Je to pravda!" ,,Jasné," usmiala sa a odpila si z latte. ,,Tak sleduj," Hope zobrala umelý kvet z vázy urpstred stola a položila si ho do lona," tak pozeraj." Začala sa naňho sústredene pozerať a po chvíli ho vytiahla spod stola a sústredene sa naňho pozrela. ,,Som len začiatočníčka,"skonštatovala, ,, ale aj tak.Čo povieš?" Destiny zobrala kvet a sústredene si ho prezrela. Červená ruža,kedysi umelá a zaprášená bola taká len z polovice. Z druhej to bolá živá,voňavučká ruža. Dnes ťa už nič neprekvapí pomyslela si Destiny a zatiahla:,,Tak anjel? A krídla máš kde?" pokúsila sa o žart. Hope sa nezasmiala. ,,Hádam ich nemám roztiahnuť tu...?" ,,Eee...zaplatíme," rýchlo sa ozvala Des. Spoločne zaplatili a Destiny sa okamžite vyrútila von. ,,Počkaj!Chcela si vidieť krídla!" Viete si predstaviť ako to asi vyzeralo. Destiny beží a Hope za ňou kričí,že chcela vidieť krídla. Bostonskí ľud,inak náhliaci sa všetkými smermi na nich pozerala ako na vyšinuté. Mnohí si hundrali popod nos obľúbené slovné spojenie Dnešná mládež. ,,DNES mi dajte všetci pokoj! Všetci!A všetci myslím aj teba Hope!" Destiny bola na konci s nervami. Sadla si na sivasté skale pri prístave,bokom od centra. Tvrá ponorila do dlaní a hojdala sa sem a tam ako vyšinutá. Hope ju zadychčane dobehla.Postavila sa pred ňu. Nastalo ticho. Bolo počuť len vlny naražajúce do skál. Destiny sa upokojila a odvážila sa pozrieť na Hope v presvedčení,že jej povie niečo ako prvý apríl v novembri! Namiesto toho opäť zvreskla a vyvalila oči. Hope pred ňou už nestála v converskách,džínsoch a v mikine s nápisom I♥LONDON,ale mala na seba v takejto zime akési čudesné vysoké čižmy,krémovo-bielu mini sukňu,tielko,košeľu,rukavice rovnakej farby,vlasy už nemala vo chvoste ale boli rozpustené a kučeravé a z chrbta jej trčali obrovské žiarivé biele krídla. ,,Zakry sa!Prezleč sa! Veď ťa niekto uvidí! Kokos!"vrešťala Des. ,,Pokoj," Hope si sadla vedľa,trochu nemotorne lebo jej to nedovoľovali krídla, ,, anjeloch vidia iba ľudia,ktorých strážia." ,,Tak ako to,že ťa vidím ja?" ,,Lebo ťa strážim." ,,Omg,"jediné načo sa Destiny zmohla. ,,To je super..Fakt..tak to ty si bola minulú noc na okne a Brutus asi vážne rozpráva,veď prečo by som neverila na hovoriace mačky keď tu mám vedľa seba strážneho anjela? Niéé?V pohooode!" Hope sa zasmiala. ,,Som rada,že to berieš takto športovo! Dúfam,že tak zoberieš aj tu najsledujúcu správu." ,,Akú?" spozornela Destiny s obavami. ,,Nič len to,že aj ty si predurčená stať sa anjelom,potom,že budeš študovať na jednej prestížnej škole a máš prvú zverenkyňu,veľmi dôležitú volá sa Shelby,je veľmi milá...ehm..skromná..ale to ti všetko vysvetlí
Lucy,zájdeme za ňou."
,,Čo?!" bolo posledné čo Destiny vyriekla tohto roku v Bostone.

Toto nie je úplná kapitola. Druhú časť tejto kapitoly pridám zajtra/neskôr.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama